46. ročník, 33 účastníkov, z toho 30 cyklistov
je doterajší môj organizátorský rekord.
Či to bolo náročné?? Všetko sa dá zvládnuť, aj keď niekedy to tak už nevypadá.. ale spoločnými silami, chuťou niečo robiť nás to tlačí vpred.
Dukla nie sú preteky, je to cyklomaratón, ktorý má spájať ľudí, učí byť trpezlivý, pomáhať jeden druhému a v neposlednom rade ťahať za jeden koniec a ísť tým správnym smerom.
Každý ročník priniesol vždy niečo nové, nové skúsenosti, zážitky, priateľstvá.. a tiež nápady ako čo vylepšiť prípadne zmeniť.
Ja by som ani v podstate nemal hodnotiť ako bolo, keďže sedím v aute a len sa veziem.. Ale so všetkou úctou, pokorou a hlavne odhodlaním absolvovať tie km v sedle bicykla obdivujem všetkých, ktorí sa aj tento rok na to dali. Všetkých nejdem menovať, ale tri mená napíšem, lebo Duklu aj tento rok absolvovali dámy, ktoré sa nezľakli 555 km porcii.. Majka , Erna alias Janka a Ági, ste super, obdivujem Vás, podali ste výkony, ktoré Vám ja osobne závidím, lebo viem aké to je „prejsť“ za 3 dni toľko km..
Keby som sem mal napísať celý priebeh, čo všetko sme videli, zažili, prežili ako nám bolo, tak by to bola menšia kniha. Kto neverí, musí budúci rok nájsť odvahu a skúsiť ísť s nami absolvovať 47. ročník.
V poslednej dobe, sa už pomaly každá akcia nezaobíde aj bez ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť, prispieť.
Touto cestou sa chcem poďakovať našim sponzorom:
CKRS – predseda klubu Ondrej Bakša, firma Aproving s.r.o. – Roman Vaľo, BigDen sťahovanie a preprava – Dennis Šága, Neznámemu darcovi – Igor Ihnát a Tesco RS.
Na záver veľká vďaka Peťovi Guštafíkovi, keď v hodine 12.tej prisľúbil účasť a pomohol s doprovodom
Aaaaa nesmiem zabudnúť na Lenku, ktorá bola všade, kde doslova bolo treba, či už sa druhýkrát musela vrátiť domov, keďže manželovi „nezobrala“ okuliare
, následne vybavila centrovanie kolesa v Rožňave. Potom už „len“ fotila, natáčala, pripravovala občerstvenie, podávala fľaše a starala sa o komfort všetkých..
